Z denníka pracujúcej mamičky

Je skoro ráno, rozlepila som jedno oko. S druhým vedie invazívnu vojnu tenký prst mojej dcéry.

„Mami, mňam-mňam!“

Niekto nám je tu hladný. Teda okrem mňa. S pricucnutým prísavníkom som sa vybrala po nočník.

„Poď, dieťatko moje, urobíme miesto na mňam-mňam.“

Hneď nato zabzučí mobil s novým zadaním. Už sa teším ako si nerušene sadnem k práci, keď sa zubaňa bude hrať. V tej chvíli som ešte nevedela, že ju dokončím o druhej v noci. Nuž, keď bojuje práca a dieťa (aj keď fandím práci), stále vyhrá dieťa.

Po všetkých ranných stereotypoch – kakaniach, cikaniach, kŕmeniach a cikaniach si KONEČNE sadám za počítač. Zadanie naštudované. Pracujem, píšem a ťukám. Zrazu som si uvedomila, že nič nepočujem. Nie žeby som mala nejaký ORL problém. To dlhé ticho bolo jednoducho podozrivé. Šla som do obývačky. Cestou môj žalúdok spravil 10 kotrmelcov. Hovorím si – veď sa nič nemôže stať, všetko nebezpečné má z dosahu. „Baj“ očko nakuknem do izby. Zbadala som fixky rozmetané po izbe a veľdielo na stene. Tak predsa sa nič hrozné nestalo! Na materskej sa aj z cholerika stane flegmatik. Pozriem lepšie a moja maliarka je súčasťou obrazu a fixky súčasťou jej vnútra. Ona ich doslova „obžrala“! V mihu sadám za gúgl a ťukám: Sú zvýrazňovače jedovaté? Vypadol internet, za ten čas do nej rýchlo nalejem pol litra vody – pre istotu. Nato gúgl „vypľuvol“ – nie, nie sú. Fajn. Celkom mi odľahlo. Keď si cez deň chceš dať trochu bdelej psychohygieny, bež s dieťaťom von.dieťa si maľuje

„Drahá, ideme tata‛“, oznámila som.

Poobliekali sme sa a išli sme von. Maliarka sa zatiaľ pristavila pri každom psovi so zdvihnutým prštekom, šomrúc si popod nos: „ňoňo“. Prišli sme dnu, zopakovali svoje rituály a išla som malú uložiť spať. No stalo sa niečo nečakané. „Prisámvačku“, že toto sa mi ešte nikdy nestalo. Zaspala som. (Keď chceš mať nebdelú psychohygienu, nechtiac zaspi s dieťaťom.)

Prežívam déjà vu? Opäť prst v oku.

Toto už naozaj nie je sranda. Idem po nočník.

„Pôjdeš si pekne ‚hopať‛ a mamka pôjde pracovať.“

dieťa na nočníkuNočník som uložila do postieľky, dala som jej tam hračky a kalkulačku – tá zabrala vždy. Veľkú ako „ajfón“ 10. Niežeby dcéra riešila kvadratické rovnice (aj keď istá si byť nemôžem), ale používala ju ako spojovací prostriedok s babkou – súdiac podľa toho, že si ju držala pri uchu a vykrikovala „bapkááá“.

Tak teda: ona sedí, ja pracujem, hrá nám Spievankovo. Opäť som sa do toho parádne „zažrala“, až som  naozaj prestala počuť. Okrem sluchu som stratila aj pojem o čase. Spievankovo dohralo a ja som sa obadala. Počujem veselý džavot a cítim smrad. Veľmi pomaličky sa obzriem. Nočník  prevrátený, dieťa hnedé a celá postieľka vrátane jej obsahu a mojej kalkulačky – „hádajtečo“ – zalepená od včerajšej strávenej mrkvičky. Opäť sa v povahe mojej dcéry prejavili maliarske sklony. Rozhodla som sa tieto schopnosti podporiť a objednať jej obrovskú sadu farbičiek, nech si to užije a má čo rozhadzovať.  Kalkulačku som oplakala a pochovala, bola ešte z výšky. Aj tú si rovno objednám. Nateraz s prácou končím a idem sa pasovať so strávenou mrkvičkou a možným dávením.

Sú dve  hodiny v noci. Práca dokončená. Som úplne hotová. Zaspávam s nádejou, že ma moja dcéra ľúbi natoľko, aby ušetrila moje očko a neurobila zo mňa kópiu Editky.

Z denníka pracujúcej mamičky
Páčil sa Vám tento článok?

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *